AFRIKA

Tak ty si sa už fakt úplne zbláznila! To nemyslíš vážne, že tam chceš cestovať! Vieš, koľko nástrah na teba čaká? A si vôbec zaočkovaná?! Nebojíš sa? No, toto vnímam ako všeobecné sprisahanie proti mne alebo stupeň najvyššieho ohrozenia… Na to druhé som už zvyknutá doma – pri príchode, keď otváram garáž – moji chalani ho pravidelne vyhlasujú a spra­távajú veci, aby som sa hneď pri vchode nezrútila z toho „úžasného poriadku“. Opäť nestíham, do ve­čera v robote, nahádžem veci do kufra, veď keď bude chýbať – kúpim. Nekúpim, to však ešte netuším.

Letíme, po piatich hodinách sme v bode nula – čiže nad Viedňou. Cestovné koridory sú moja silná stránka, no ako vidím, ostatných to netrápi, ale letieť do Afriky cez Amsterdam, to dosť nechápem. Pocit nadšenia a radosti mi však takáto maličkosť nepokazí –10 dní v strednej Afrike (Tanzánia, Zanzibar) ospravedlní všetko! Pristávame pod najvyšším kopcom Afriky KILIMANDŽÁRO (5 895 m). Snehové čiapočky sme zatiaľ pre tmu nevi­deli, ale let bol naozaj bezbolestný. Môžem poskytnúť účinný recept: Melatonín zapijeme pohárom vínka a spánok je istý. Teplo, ktoré sme očakávali, nás neova­lilo, ani trošku pachu zatiaľ nikomu neprekáža. Spontánne sme sa rozdelili do šiestich terénnych áut a hneď 
frčíme. Sedíme a tešíme sa zo šťastného príletu. Prvá noc bola naozaj krátka, keď si odrátame dve hodiny spánku. Zn. Posun, nevybalené kufre, spuchnuté nohy… O ôsmej hodine už odchádzame, čiže vlastne o šiestej. Bŕŕ, tak to ma vôbec neteší, ale neprotestujem. Itinerár odporúča nahodiť kraťasy – dobre, že som si ich nenahodila, v afrických terénnych autách určite nemajú kúrenie. Napriek jemným výstrahám nášho milého sprievodcu, že máme pred sebou najťažší deň, s úsme­vom sa rútime do auta. Po štyroch hodinách transferu – vraj po asfaltovej ceste, čo si nikto nevšimol – odchádza­me do najväčšieho prírodného divadla na svete. Bohužiaľ, to v tomto momente nedokážem oceniť.

Kráter NGORONGORO (cca 20 x 20 km – pozostatok dávnej sopečnej činnosti) je miestom s najväčšou koncentráciou levov na svete, so zebrami, s pakoňmi a s hyenami, ktoré nás vraj budú vítať. My však nie sme v zoo! Rútime sa prašnou cestou, výmole, prach za nami. Veru som si to safari predstavovala trošku inak. Vidíme prvých obyvateľov, pakone, zebry, hopkajúce antilopy… sú takí spokojní, až tomu nemôžem uveriť, že tam nie sú „AKOŽE“. Niečo zaškrčalo v mikrofóne a náš africký sprie­vodca Hamiš hádže spiatočku a niekam sa rúti. Sme druhé auto v skupine a zrazu od nás asi 5 metrov… LEV. Ani sa nepohol, keď sme dorazili. No, určite ho tam priviazali, aby spravili takým, ako sme my, radosť. A vôbec, nie je to nejaká atrapa? Zn. SUPER DIVADLO. Postupne dorážali ďalšie autá a lev nič. Piate auto ho však vyrušilo. Lev obrátil hlavu a odišiel bez emócií a pocitu strachu. Nemôžem uveriť, tak predsa to nie je AKOŽE! Hamiš nás upozorňuje, že do piatej hodiny musíme opustiť národný park, ináč ostávame v ňom. Pozriem na hodiny, ledva dve. No to nemyslí vážne, že nás tu bude trmácať do piatej! Veru myslí, so všetkou jeho zodpovednosťou! Nemám odvahu zverejniť moju slabosť, že najradšej by som bola v hoteli – v posteli a jedným očkom pozerala v TV safari. Do poslednej minúty sme využili šancu obdivovať NGORONGORO a konečne sa posúvame do nášho hotela. Vytúžená sprcha, super večera a voľný pád do postele.

Tretí deň začíname veľmi optimisticky. Oddych urobil svoje. Dostatočný spánok nás naštartoval do tretieho dňa. S nadšením učíme nášho afrického sprievodcu slovenské výrazy a zvraty a naozaj musíme oceniť jeho šikovnosť. Ku koncu dňa je vyzbrojený základnými a veľmi potrebnými slovami. Len čo nastúpime, zavelí „NALEJ“!

Dnes máme veľký deň – pozvali nás na návštevu k Ma­sajom. K MASAJOM?! Sú to asi dva roky, keď sa mi do rúk dostala knižôčka Biela Masajka, napísaná podľa skutočnej udalosti. Švajčiarka sa zaľúbi do nádherného Masaja, doma všetko predá a vrhá sa do náručia milé­ho v Keni. Už vtedy som zapochybovala o jej mentálnej zrelosti, a to som netušila krutú realitu. Práve sa jej dotýkame… Uvítací tanec farebne odetých Masajov, spevy a pokriky vrcholia individuálnou návštevou ich príbytkov. „Neopúšťaj ma,“ šepká Boša a drží sa ma ako kliešť. Vchádzame do okrúhleho domčeka s priemerom asi päť metrov, kde nás hrdý Masaj sprevádza izbami – vystačíme si očným kontaktom. V strede je kuchyňa, ktorú predstavuje malý hrnček. Pod ním horí ohník a my pre ten dym nič nevidíme. Darmo zaostrujem, riad nik­de – vraj nepotrebujú, celý život jedia kukuričnú kašu a na raňajky trošku mlieka s krvou, ktorú čerstvo na­pichnú ich dobytku. Napriek dymu a nefalšovanému pachu sa snažíme viesť intenzívnu komunikáciu s ma­mou Masaja. Neviem jej určiť vek, mne hádajú dvadsaťšesť!!! Tak už viem, čo viedlo tú Švajčiarku k takému, podľa mňa nezmyselnému rozhodnutiu. Takúto exotiku treba naozaj zažiť, mne stačí 30 minút. Odchádzame, posledný pohľad na spálňu – tak to nazvali – dosky bez prikrývok a vankúšov. Modlím sa, aby nezačalo pršať, lebo vraj pri veľkom daždi sa ich ekologické domčeky vyrobené z kravského lajna môžu rozpadnúť. Posledné fotky, nákup suvenírov, pohľad na školu Masajov…

Dostávame sa do národného parku SERENGETI, ktorý je vraj skutočným diamantom v korune afrických par­kov. Otvorená savana plná antilop, gepardov, levov, statných akácií, na ktorých si pochutnávajú žirafy. Rieky, v ktorých sa kúpu hrochy, a pritom vyzerajú ako vyčnie­vajúce kamene, vo vzduchu marabu a supy… To je krása! Tak, teraz to prišlo – vlna neskutočnej vnútornej radosti aj povznesenosti, že som súčasťou tohto pokojného zvieracieho života. Všetci si to užívame a vdychujeme pokoj zvieratiek, až nám pulzuje v celom tele. Tento deň sa končí a ja sa už teším na ďalší!

Ostávame v národnom parku, v úžasnom hoteli upro­stred prírody s potešením, že ráno nebalíme. Vychutná­vame si večernú pohodu a úžasnú africkú hudbu, ktorú nám pripravil personál. JAMBO, JAMBO, BUANA, HABARI GANI MZURI SANA… ozýva sa celým hotelom a my sa pridávame… Je až neuveriteľné, ako si človek dokáže rýchlo vyvetrať hlavu. Keď si predstavím, že ešte pred troma dňami som si myslela, že sa všetko na mňa rúca, že moje problémy sú neriešiteľné, že nič nezvládnem a zrazu mi je všetko jasné! UŽ SOM TO ZVLÁDLA!

Štvrtý deň sa opäť vnárame do divočiny. Vidíme nemožné – stáda slonov, gepard na strome a opäť lev vedľa nás – tak blízko, že mám chuť sa ho dotknúť. Všetko je také pokojné, že človek uverí, že sú to jeho „kamoši“ – no nie sú! Keď sme v aute, nič nám nehrozí, informuje nás Hamiš a my ho poslúchame. Opäť sa učím jednu safari múd­rosť, že turista ide na toaletu, keď môže, nie keď musí. Vraj takých nepo­slušných tu už bolo a nedopadli dobre. MY POSLÚ­CHAME.

Zrazu sa pred nami zjaví neskutočná scenéria. Schádzame z kopca a ja vidím samé bodky – nekonečné! Zaostrím. TO nie je možné! Bože, koľko ich je? Hamiš spres­ňuje počet, vraj, MILIÓN AŽ MILIÓN A POL. Nie je to omyl? Veď to sú tri Bratislavy! Hneď prerátam. Máme naozaj šťastie, je len 12 dní v roku, keď sa stádo v takomto rozsiah­lom počte pohne – v období dažďov – za potravou. Prejdú vraj tritisíc kilometrov a veľa oddychu si teda neužijú. Sú všade, vedľa áut, pred autami a my sa stávame ich súčasťou. Pakone a zebry v rodinnom zom­knutí. Deň sa končí – škoda, vlastne končí sa naše SAFARI v Afrike. Teraz, keď som tomu totálne prepadla!

Hamiš nám s radosťou píše slová včerajšej africkej pesničky a my sa ju celý deň učíme. Večer sa infiltrujeme do africkej skupiny, ktorá s úsmevom oceňuje naše znalosti. A teraz prišla tá pravá chvíľa a my im spie­vame slovenskú „MACEJKO, MACEJKO“! Tlieskajú aj iné skupiny z Ameriky či Ho­landska.

Raňajky, posledný dotyk prírody v SEREN­GETI. Je to neuveriteľné – po ceste na letisko sa s nami lúčia slony, hrochy, ale aj lev s levi­cou. Hovoria mi, že som dieťa ŠŤASTENY. Hamiš nič netušiac potvrdzuje, že toľko zvieratiek vidí máloktorá skupina – my sme to šťastie mali. Uvideli sme kompletnú zostavu BIG FIVE: leva, leoparda, slona, byvola a nosorožca. Posledné pozdravy, posledné lúčenie, všetci máme smútok v očiach. Naozaj, za tých pár dní sme si vytvorili veľmi priateľské vzťahy v rámci našich skupiniek v terénnych autách. A teraz toho naj­dôležitejšieho, Hamiša, opúšťame. Letíme, cez okienko vidím, že nám stále máva.

Po dvoch hodinách v tzv. lietadielku konečne pristávame. Som biela ako stena, žalúdok na-
opak. Takéto lietadlá už v budúcnosti nechcem využívať – napriek úžasnému kanadskému pilotovi.

ZANZIBAR, ostrov bielych pláží, korenia a klinčekov, zázvoru, škorice a vanilky. Mimochodom, i rodisko dnes už, bohužiaľ, nebohého Freddieho Mercuryho – môjho miláčika. Pamätám si tie katalógy v lietadlách, keď išla prvá vlna cestovného ruchu v Zanzibare… Zn. RAJ NA ZEMI! No opäť sa presviedčam, že nič nie je také, ako navonok vyzerá. Nemôžem uveriť, že Zanzibar nie sú len biele pláže. Cestu z letiska do nášho rezortu lemujú chatrče vyplnené odpadkami a polihujúcimi Zanzibarčanmi, ktorí historicky patria do inej etnickej skupiny ako Tanzánijčania. Sú to moslimovia s inou kultúrou a väčšou tradíciou, ako má Tanzánia – čiže TANZANIKA. Vstupujeme do raja, záhony kvetov, bazény, fontány… Ten kontrast je zarážajúci! Úžasné ubytovanie, ALL INCLUSIVE lenivosti, celodenné masáže a perfekt­ný personál. Ani si nechcem predstaviť tú krásnu africkú čašníčku s dokonalými spôsobmi, kam sa vracia, keď sa jej skončí služba.

Päť dní neskutočnej pohody a oddychu na bielych plážach Indického oceánu doplníme opäť úžasným výletom po ostrove. Na farme, kde nás zastihne lejak ako z krhly, sa naučíme, že farebné korenie je stále jeden druh korenia, len zber je v inom vegetatívnom období. Presvedčím sa, že klinčeky asi už nebudem používať, keď vidím technologicko­‑hygienický postup… ale verím, že zabudnem. Ochutnáme čerstvo odtrhnutý ananás, a predsa nakúpime aj koreniny, i keď minútu predtým som bola presvedčená, že NIKDY!!!

Presúvame sa do STONE TOWNU, starého mesta na ostrove, ktoré bolo hlavným prekladiskom otrokov. Pre­chádzame starý trh s rukami na nosoch, presvedčení, že toto nie! Ale áno, vraj tu nakupujú aj z nášho hotela. Opäť sa spustil lejak a my sme uväznení v tomto smra­de, v zajatí špiny, rozkladajúcich sa mäsových výrobkov, licitujúcich majiteľov s čerstvými rybami: KTO DÁ VIAC… Tak ja dám najviac, nech tu už nie som! Mám pocit, že som v inom tisícročí, ale domorodci si o nás myslia to isté. Pristavili autobusy, prebiehame – zmoknutí do nitky, s posunutými žalúdkami a predsavzatím, že dnes sme určite na diéte – NEBOLI SME!

Posledná návšteva ostrova, kde kŕmime obrie korytnačky – niektoré z nich majú vyše 200 rokov. Aký dobrý pocit, veď ja som pri nich ešte mláďa! Prežívame posledné dni v luxuse, vykrojenom z totálnej chudoby, ktorú nikto z obyvateľov nevníma. Ale ja opäť vnímam ten pocit radosti, že naozaj som dieťa šťasteny, lebo som sa narodila na Slovensku, v Európe a už sa nikdy nebudem sťažovať. NEMÁM NÁROK!

HAKUNA MATATA ϑ