Mala som dvadsaťdeväť, veľké nadšenie, mladícku energiu, ale hlavne nevedomosť, ktorú teraz hodnotím asi  najpozitívnejšie. Lebo keby som ju mala, nikdy by som nezačala. Spoločenská zmena v roku 1989 nám priniesla nové, nevídané možnosti, ale bez potrebných znalostí. A tak zamestnať osem kolegýň bez uvedomenia si následkov, bola naozaj veľká nevedomosť. V suterénnych priestoroch, bez telefónu začala moja vysoká škola podnikania. Chcela som sa vrátiť? Áno, každý deň, ale hanba a úvery ma zastavili. Postupne sme stúpali zo suterénu na šieste poschodie, aj keď často dva schody dole a jeden hore. Prešlo už viac ako tridsať rokov a ja som šťastná, že sme sa udržali. A môj najväčší úspech? Ešte dnes pracujú v salóne kolegyne, ktoré so mnou začali pred tridsiatimi rokmi. Posielam im veľké poďakovanie a úprimné uznanie. Lebo nie JA,  ale MY sme Lýdia Eckhardt.