Nič to, aspoň máme čas dôkladne sa pripraviť na stretnutie s „Vinnetouom“. Náš dnešný smer je totiž Chichicastenango – najvýznamnejšie stredisko pôvodných obyvateľov – Indiánov. Mesto ležiace na hrebeňoch horských vrchov v nadmorskej výške 1 965 metrov.
Som zúfalá, márne hľadám mojich vysnívaných krásnych Indiánov v podobe Vinnetoua či Ribanny. Všetko je však úplne inak ako v mojom obľúbenom filme z detstva. Opäť sa presviedčam, ako už mnohokrát na mojich cestách, aká som šťastná, že žijem v Európe a už sa nikdy nebudem sťažovať ani na našu diaľnicu, lebo Panamerická magistrála je naozaj účinnejšia, ako 3-hodinový tréning v posilňovni. ,ýmole, všade špina, prach, a to som ešte nebola na ich potravinovom trhu. Ale predsa tým Indiánom niečo závidím… pestrofarebné cintoríny, vieru a radosť v „budúci“ život. Pálenie „copalu“ pred katolícko–pohanským Kostolom svätého TOMASA, poznanie trhu, ale hlavne toho „potravinového“ ma presvedčili o tom, že dnes som na totálnej diéte! (Sem musím chodiť častejšie )

Diéta sa však nekoná. Presúvame sa do úžasného hotela PORTA DE LAGO s výhľadom vraj na najkrajšie jazero na svete ATITLÁN. Ten kontrast medzi životom obyčajných ľudí a našimi hotelmi je zarážajúci. O jedle ani nehovorím.

Ďalší deň sa plavíme do SANTIAGA DE ATITLÁN, na ostrov, ktorý patrí iba Indiánom. Množstvo avokáda, „gýčikov“, ale aj tkané látky – kultúrne dedičstvo starých Mayov.
A čo to?! Stretávame opitých Indiánov – neverím, aj tu?!
Presúvame sa. Všetci obdivujeme nášho šoféra Viliama, ktorý s úsmevom zvláda uličky užšie, ako je náš autobus.

ANTIGUA, najkrajšie mesto Guatemaly! A naozaj, má v sebe noblesu a hrdosť, ktorú človek cíti a vníma všade. Miestami máme pocit, že sme v starej Európe, ktorá si zakladá na tradícii a kultúrnosti. Napriek tomu, že vedenie Guatemaly sa rozhodlo (kvôli opakovaným zemetraseniam) premiestniť hlavné mesto do Guatemala City – dojem ostáva nezmenený. A netradičný hotel dokonca s kozubom v našej  izbe umocňuje pocit výnimočnosti – aj keď dymí – nič to,aj u nás doma dymí…

Plní zážitkov opúšťame Guatemalu a pristávame v hlavnom meste Nikaraguy – MANAGUE. Toľko vyhrážok!!! Že Nikaragua – najchudobnejšia, najbiednejšia krajina.
A opäť som pochopila, že všetko je o ľuďoch. Náš najúžasnejší sprievodca Juan Carlos Mendoza (všetci sme do neho), nás presvedčil, žeNikaragua je jeho slovami NUMERO UNO.

GRANADA, jedno z prvých oficiálne založených miest na americkom kontinente. Neuveriteľné, to sa nedá opísať, to treba zažiť… Mesto pohody a hojdacích kresiel. Je vôbec možné predstaviť si, že idete po hlavnej pešej zóne a dvojkrídlové otvorené dvere nevedú do reštaurácie, ale do ich bytov, ktoré sa delia o spoločné priestory s chodníkom posiatym hojdacími kreslami?! Pohoda bez televízora, v zajatí družnej debaty, bez pocitu stresu, že ich niekto odfotí. A keď my sme ich fotili, oplatili nám to s úsmevom. Chudobu, ktorú ja vnímam očami, v ich duši nikto necíti. Ľudia sú milí, spokojní a absolútne nenároční. Musím si položiť otázku: Čo je šťastie?

Večerná plavba medzi ostrovčekmi na jazere Nikaragua urobila svoje – pohoda pohltila aj každého z nás, a to ešte netuším, ako mi dnes svitne v mojej hlave – NEMÁM SIGNÁL! Vraj počas celého pobytu v tomto štáte! Dokonca ma na chvíľu zasiahla panika. Teraz, keď píšem o týchto pocitoch, zdá sa mi to až smiešne, ako sa človek rýchlo stane otrokom mobilu.

Nocujeme v Granade, v komornom hotelíku v úplnom centre mesta. Ešte do noci z balkóna potajomky pozorujem ulicu posiatu hojdacími kreslami. Čakám, či vycítim nejaké konflikty, veď tí ľudia bývajú vlastne na verejnom chodníku. Nevidia ma, ale ja ich vnímam ako televízny program. Nič im nerozumiem, ale ich vnútorné šťastie ma úplne vtiahlo. Dnes majú aj veľkú slávnosť, portréty Panny Márie a bohoslužby… Opäť nemôžem uveriť! Množstvo mladých ľudí prežíva bohoslužbu v radosti a priam v „disko rytme“.
Aj keď by som ich pozorovala do rána, musím si ísť ľahnúť, lebo už o piatej máme nezvyčajný program.

OMETEPE – najväčší jazerný ostrov sveta, poctivo izolovaný tak, že samotní obyvatelia si vraj nevšimli ani revolúciu vo vlastnej krajine. Ich životy plynú úplne ďaleko od zvyšku sveta. V absolútnej „oáze pokoja“, aj keď v totálnej biede.
Cestujeme prvou triedou, povedal náš sprievodca, čiže na prvom poschodí – nikto si nevšimol tú výhodu.
Sme na ostrove „minulosti“, kde muži ako automobil majú býky (veď inú cestnú možnosť ani nemajú) a ženy vnímajú dolárovú pozornosť z našej iniciatívy ako vymodlený dar od boha. Aj ja som im prispela malou sumou, ale vďaku vyjadrujú k nebesám.

Objednané kohútie zápasy so všetkým, ako má byť. Ešte nikdy som nevidela kohúty bojovať s boxerskými rukavičkami, na ktorých majú ostré žiletky. Zatváram oči a každý zásah medzi nimi ma bolí. Ale tu to má veľkú tradíciu, ktorú ja nedokážem pochopiť. Nasleduje múzeum keramiky, ale aj múzeum bankoviek. Áno, bankoviek, aj nás prekvapilo také množstvo. Vraj každá nová vláda ich svojím nástupom okamžite vymení. Myslím si, že v tomto sú veľmi flexibilní, napriek svojej „zaostalosti“.
Presúvame sa pralesom, obdivujeme nádhernú flóru a faunu, aj keď ja sa s obavou obzerám, či niekde nevyskočí kohút s boxerskými rukavicami.

Lúčime sa s Nikaraguou, s takou „ohováranou“ krajinou chudoby. Náš milý sprievodca nás odprevádza autobusom až na hranicu s Kostarikou.
Až teraz som pochopila,čo je totálny chaos na hranici! Ešte šťastie, že my sme organizovaní a všetko za nás vybavuje náš Carlos. Sme mu vďační aj za toto vyslobodenie. V nemom úžase sa lúčime s náhodne komunikujúcimi Češkami, ktoré cestujú touto „džungľou“ na vlastnú päsť… opäť nemôžem uveriť.
Nabieha mi signál… Pocit zúfalstva, ktorý ma zachvátil prvý deň nedostupnosti (ale rýchlo vyprchal), sa mi vracia. Musím zaviesť na Slovensku častejšie tzv. Nikaraguu.
Nikaragua nás všetkých pozitívne zasiahla a ja už neviem, koľko v tom zohral náš sympatický, vzdelaný Carlos Mendosa, alebo pocit slobody obyvateľov od hmotných statkov, či otázka prežitia…
Nikaraguu treba naozaj zažiť, teraz viem, že pri televízii sa mi to nepodarí.

Kostarika, naša ďalšia zastávka – v preklade bohaté pobrežie. Dostávame pár dni na oddych a ja opäť prežívam veľký sen v AREAL PARADISUS CONCHAL. Úplný raj ,ktorý si teraz všetci vychutnávame v zaslúženom rozsahu. Po predchádzajúcej informačnej explózii poznania a pojmov (zdvojnásobila som dávku GINKO-BILOBA) si neustále opakujem dôležité body našej cesty. Náš hutný poznávací zájazd ma utvrdil, že dávka je nedostačujúca. 3 dni absolútnej pohody, až All NEČINNOSTI, všetkých presvedčil, že by sme „vydržali“ veru aj dlhšie.

Totálny luxus, nádherné pláže,úsmev personálu, ktorý nevníma moje začudovanie, že 4 týždne pracujú (od rána do večera) a potom majú až 4 dni voľna…
Opúšťame luxus – a ich žitie v duchu PURA VIDA – čistého života. Asi preto je táto krajina najnavštevovanejšou zo stredoamerických štátov. Štát bez armády, ktorého obyvateľstvo vyznáva čistý životný štýl, pokoru, radosť, šťastie, optimizmus…A my sme ho cítili všade okolo nás. Posledný peniaz do Tichého oceánu s túžbou vrátiť sa do „zeme mieru“ a vydávame sa smer ARENAL. Hotel KIORIO – opäť úžasný, rovno pod sopkou ARENAL, v zajatí tropických záhrad. Dokonca jacuzzi v izbe – neuveriteľné.
Škoda, že počasie vytvára atmosféru Hitchcockovho filmu. Ešte treking dažďovým pralesom, stretnutie s poslednými domorodými Indiánmi.

„Jasné! Idete všetci! To nič nie je, každý to zvládne!“ Náš sprievodca presvedčí naozaj každého. Vy neviete, čo je SKY TREK?! Ani z nás nikto ani len netušil!? Vraj sa budeme vznášať nad pralesom, na lanách a obdivovať krásy prírody. Tak vznášali sme sa, so smrťou v očiach. Dodnes neviem pochopiť, že som sa na to dala nahovoriť. Po základnom výcviku a ukážke sme nastúpili na prvú dráhu. Jasné, že pri tej skúšobnej nikto nepochopil, aké to bude. Veď to bola taká hračkárska dráha a my sme sa následne ocitli takmer 200 metrov nad zemou a rútili sa neskutočnou rýchlosťou. Mala som pocit, že nadzvukovou. Neviem, ako som pristála v korune stromu, ale ostatných som videla, a bála som sa, či nepreletia cez nás. Ale personál ich včas stihol zachytiť. Po prvej dráhe všetci stuhli… Bože, ešte 7-krát. Vonku prší, nič nevidieť, trasieme sa od zimy a strachu, tváre zafúľané od oleja a viacerým sa nedarí, ale cesty späť niet!!! Pri nástupe na každú dráhu zavriem oči a vnímam, že ostatní robia to isté. V duchu odratúvam stanovištia. Záblesk radosti – už len jedno. Sme dole, všetkým sa nám trasú kolená, či už od svalovice, alebo od šťastia. Veď teraz to je už jedno – bez straty desiatky, v kompletnej zostave, drhneme si tváre a smejeme sa. Už je dobre teraz dole. Sky trek víťazí, vraj najlepší zážitok na celej ceste!!!

Posledná zastávka SAN JOSÉ – v hlavnom meste Kostariky, ešte nocľah v hoteli RADISSON. Prasknuté potrubie, ktoré nám spôsobilo nočné sťahovanie, ma nevyrušilo, ale množstvo ovatovaných stromčekov a Mikulášov (akože zasnežené) ma presvedčil, že začnem milovať slovenskú zimu, ktorú inak fakt nemusím. Nuž ale, Vianoce a 30 stupňov…???!

Opúšťame SAN JOSÉ s troškou nostalgie, ale aj s pocitom naplnenosti úžasných zážitkov. Napriek nevydarenému záveru našej cesty – o ktorý sa postarali španielski piloti, lebo sa práve v ten deň rozhodli štrajkovať a nám po 20 hodinách spôsobili priam dekubity na sedacom svale – TLIESKAM!

Cestovanie je úžasné s trojitým pocitom prežitia: v očakávaní, v samotnom prežití a v spomienkach. A mňa stále učí neskutočnej pokore a vďačnosti za všetko, čo nám umožňuje život v tejto zemepisnej šírke.