HAPPY TURECKO

Naozaj ideš na dovolenku do Turecka?! No, naozaj. Nikto neverí, ale hlavne asi ja. V duchu sa zamýšľam nad týmto mojím „netradičným“ rozhodnutím byť tvárou zájazdu do Turecka – tvárou známej cestovnej kancelárie. Cestovná kancelária sľubuje, že všetci budeme šťastní. Aj ja sa snažím osvojiť si tento slogan.
Neviem sa pobaliť – problém, ktorý som nikdy neriešila. Vždy som nahádzala veci do kufra z môjho „dovolenkového“ oddelenia vytvoreného práve pre rýchle zbalenie. Vôbec mi neprekážalo, že už 5 rokov mám z každej cesty na fotkách rovnaké „outfity“. S úsmevom si spomínam na moju prvú „poznávačku“ spred 12 rokov a až teraz dokážem pochopiť reakcie ostatných účastníkov zájazdu. Totiž moja priateľka, ktorá ma pozvala do ich zabehanej cestovateľskej skupinky, ma celý čas presviedčala, ako sa na mňa všetci tešia, ako ma majú všetci radi… Bolo príjemné jej uveriť. Až do momentu, keď som nastúpila do autobusu a všetci v nemom úžase NESÚHLASNE stíchli! „Nemohla som im to povedať, nevedeli by sa zbaliť,“ šepká mi priateľka. Stala som sa pre nich postrachom prvého ranného obliekania, z ktorého sa však veľmi rýchlo vyliečili, hlavne keď ma uvideli v rifliach, teniskách a v mojom obľúbenom šilte.
Toto je však pre mňa úplne iné! Cestujem ako „módna ikona“ a cítim, že keď budem mať aj hlavu naopak, nebude to postačujúce.
Po príjemnom lete, autobusovom presune do hotela a povinnej obhliadke hotelového areálu sa ocitám v realite. „Týždeň vydržím,“ pomyslím si a v duchu rátam dni. Ani náhodou netuším, že nebudem musieť.
EFTALIA MARIN RESORT – gigantický hotel s množstvom ľudí, veľkými reštauráciami a všakovakými detskými atrakciami… Detský štebot ma v spomienkach prenáša do obdobia, keď aj my sme oceňovali všetky vymoženosti „ultra all rezortov“. Splnenie všetkých detských očakávaní – jedenia, pitia a, samozrejme, hrania sa v ktorejkoľvek hodine – vytváralo raj pre naše ratolesti. A Turci to naozaj vedia!!! Ale ja viem, že toto teda pre mňa už raj nie je…
ŽIVOT VŠAK NIE JE PRVÝ DOJEM! Hneď ráno mnohé z nás využívame turecké masáže HAMMAM. Milý personál, neskutočná pohoda, skvelá masáž v zajatí príjemnej hudby pôsobia na mňa ako „acylpyrín“. Už aj more sa mi zdá byť čistejšie! Využívame možnosti slnenia v zóne, ktorá nepatrí detičkám a pri čítaní prvej knihy – ktorú, ešte neviem, že nedočítam – mi robí ich vzdialený džavot príjemnú kulisu. Večer máme prvé „dámske“ stretnutie, ktoré je pre nás veľkou motiváciou a my utekáme z pláže. Príjemné stretnutie sa končí a my pokračujeme v debate pri pohári vínka, vymieňame si vizitky a tešíme sa novým priateľstvám. Pozriem sa na hodinky – 2 hodiny ráno, tak dnes už asi nečítam… ani ráno. Využijeme možnosti ovocných raňajok, teplé more nás všetkých dostalo a tešíme sa na večerný výlet do neďalekého mesta Alanya. Naozaj krásne mesto, túlame sa uličkami a užívame si naozajstnú prímorskú atmosféru. Končíme skvelou večerou a ani dnes nečítam…
Doobeda rýchlo nachytáme turecký bronz, lebo poobede nás čaká opäť ďalší zaujímavý program. Počas presunu autobusom sa dozvedáme od našej sprievodkyne Karly veľmi zaujímavé informácie, ktoré sú pre nás dosť neuveriteľné, aj keď ich rozpráva žena, ktorá je vydatá za Turka už 8 rokov. Vraj keď sa narodí bábätko, musí prejsť zdravotným rituálom – najprv ho nasolia – napriek jeho protestom a potom, samozrejme, umyjú. Závidíme tureckým ženám ich spoločenský status. Turecké ženy nemusia pracovať, je povinnosťou muža sa o ne postarať. A ak sa predsa rozhodnú robiť, všetky peniaze ostávajú len na ich osobné použitie. Manžel im musí tiež zabezpečiť pomocníčku do domácnosti a ich hlavným programom je „klebetiť“ s priateľkami a pozerať turecké seriály… Konečne som dostala vysvetlenie, prečo také množstvo tureckých seriálov aj u nás ???nieco tu vypadlo???. A tiež po informácii, že ak má turecký muž viac žien, musí sa o každú postarať rovnako. Tak preto ten trend aj v Turecku, že stačí len jedna žena. A ja som si myslela, aký je silný vplyv Európy. Módna prehliadka kožuchov nás všetkých príjemne naladí, hlavne keď sú modelkami aj účastníčky nášho zájazdu. Sú výborné, hneď som jednej navrhla spoluprácu.
Vchádzame do Alanye, nádherného prímorského mestečka nachádzajúceho sa na upätí pohoria Taurus. Vyhliadková plavba loďou nám poskytuje nové pohľady na mesto. Sledujeme stredoveký hrad – najvýraznejšiu dominantu mesta, ktorý stojí na vysokom kopci a z troch strán je obklopený morom. Naozaj veľkolepé! Obdivujeme nádhernú Kleopatrinu pláž – pláž, ktorá sa honosí menom slávnej egyptskej panovníčky. Údajne aj ona mala rada túto oblasť a chodievala sa sem kúpať. Okolo celého mesta sa tiahne alanyjská pevnosť, ktorú postavili na obranu pred križiakmi – dozvedáme sa od našej sprievodkyne. Penová diskotéka na lodi vyburcovala všetkých, tancujeme v pene, ktorá sa valí z každej strany a my ju máme všade, siaha nám už po pás. Smejeme sa, vyťahujeme mobily a využívame najnovšiu techniku zvečnenia tohto pozitívneho okamihu. V noci v izbe pri pohľade na moje 4 knihy sa v duchu pousmejem, že naozaj neviem, načo som si ich sem toľko zobrala!
Dva dni si užívame ,,all inkluzívne lenivosti“, oceňujeme možnosti reštaurácií „al carte“, niektoré prepadli toboganom a, samozrejme, nakupovaniu, dokonca aj ja, aj keď som sa dušovala, že ja NIKDY!
Zajtra máme celodenný výlet – ideme raftovať – JA MUSÍM! Aj Maja a Janka musia, nevšímam si ich verejný nesúhlas. Majka s bielou tvárou sedí v autobuse a vnútorne sa pripravuje na raftovanie. Na chvíľu ju odpútal šofér, ktorý pozná len rýchlosť 100 kilometrov za hodinu – hlavne v zákrutách. „Ja to neprežijem,“ šepká mi. ,,Čo?“ pýtam sa. Aj keď viem, že ani jedno, ani druhé! Prežili sme a máme neskutočné zážitky. Množstvo ľudí, ktorých vidíme pri príchode, dokonca aj malé deti – nás upokoja, veď keď to ony zvládnu…?! Všetko je super pripravené a naplánované. Naša posádka pozostáva z ôsmich členov a ujíma sa nás „hlavný lodivod“. Po prvotnom školení štartujeme. Školenie nepomohlo, všetci nás predbiehajú a náš kapitán s úsmevom vysvetľuje ostatným v iných lodiach, že jeho posádka má 7 žien s mejkapom. Ešteže má zmysel pre humor. Ale ani ďalšie školenie sa neskončilo s očakávaným úspechom. Kapitán kričí: STOP! Posledný pokus školenia konečne zabral – on kričí HEJ a my s pokrikom HOV zaberáme pádlom a všetci sa smejeme: my – ako nám to ide, on – ako nám to nejde. Pochopil, že cestuje naozaj s „kraslicami“. Ostatné lode sa striekajú, úmyselne hádžu do vody. Nám sa to nemôže stať – kapitán nás chráni. Všetci sme si ho obľúbili, dokonca mladšie ročníky sú do „neho“. Začala som chápať zatiaľ nepochopené, prečo Karla a Zuzka – naše sprievodkyne si vybrali za manželov Turkov.
Ostáva nám posledný deň na pláži. Knihu neberiem, lebo viem, že by to bolo zbytočné… Vidím prichádzať nových dovolenkárov, v duchu im závidím. Cestou na letisko sa dozvedáme od Karly ešte zaujímavosti zo života Turkov. Vraj v Turecku sa návšteva neohlasuje, príde, kedy chce a zostane dokedy chce. Tak táto informácia prebrala všetkých z nostalgie z odchodu. Všetci chrlíme vysvetľujúce otázky. No áno, aj jej sa to stalo, že prišli k nim v hojnom počte a ostali 10 dní a vôbec im neprekážalo, že ona ráno odchádzala do práce. A pritom niektorých videla prvýkrát. Podľa všetkého to Karle asi prekážalo, tak aby sa vyhla týmto tureckým zvyklostiam, kúpila dvoch psov – pre istotu brazílske fily! Vraj už návštevy k nim nechodia…
Neviem, ako vy, ale ja dovolenku prežívam trikrát: keď sa na ňu teším, v samotnom prežívaní a, samozrejme, v spomienkach. Hovorí sa, že spomienka zdá sa krajšia… TENTORAZ NAOZAJ UŽ NEMUSÍ!!!