Tak ty si sa už fakt úplne zbláznila! To nemyslíš vážne, že tam chceš cestovať! Vieš, koľko nástrah na teba čaká? A si vôbec zaočkovaná?! Nebojíš sa? No, toto vnímam ako všeobecné sprisahanie proti mne alebo stupeň najvyššieho ohrozenia… Na to druhé som už zvyknutá doma – pri príchode, keď otváram garáž – moji chalani ho pravidelne vyhlasujú a spra­távajú veci, aby som sa hneď pri vchode nezrútila z toho „úžasného poriadku“. Opäť nestíham, do ve­čera v robote, nahádžem veci do kufra, veď keď bude chýbať – kúpim. Nekúpim, to však ešte netuším.

Letíme, po piatich hodinách sme v bode nula – čiže nad Viedňou. Cestovné koridory sú moja silná stránka, no ako vidím, ostatných to netrápi, ale letieť do Afriky cez Amsterdam, to dosť nechápem. Pocit nadšenia a radosti mi však takáto maličkosť nepokazí –10 dní v strednej Afrike (Tanzánia, Zanzibar) ospravedlní všetko! Pristávame pod najvyšším kopcom Afriky KILIMANDŽÁRO (5 895 m). Snehové čiapočky sme zatiaľ pre tmu nevi­deli, ale let bol naozaj bezbolestný. Môžem poskytnúť účinný recept: Melatonín zapijeme pohárom vínka a spánok je istý. Teplo, ktoré sme očakávali, nás neova­lilo, ani trošku pachu zatiaľ nikomu neprekáža. Spontánne sme sa rozdelili do šiestich terénnych áut a hneď 
frčíme. Sedíme a tešíme sa zo šťastného príletu. Prvá noc bola naozaj krátka, keď si odrátame dve hodiny spánku. Zn. Posun, nevybalené kufre, spuchnuté nohy… O ôsmej hodine už odchádzame, čiže vlastne o šiestej. Bŕŕ, tak to ma vôbec neteší, ale neprotestujem. Itinerár odporúča nahodiť kraťasy – dobre, že som si ich nenahodila, v afrických terénnych autách určite nemajú kúrenie. Napriek jemným výstrahám nášho milého sprievodcu, že máme pred sebou najťažší deň, s úsme­vom sa rútime do auta. Po štyroch hodinách transferu – vraj po asfaltovej ceste, čo si nikto nevšimol – odchádza­me do najväčšieho prírodného divadla na svete. Bohužiaľ, to v tomto momente nedokážem oceniť.

Kráter NGORONGORO (cca 20 x 20 km – pozostatok dávnej sopečnej činnosti) je miestom s najväčšou koncentráciou levov na svete, so zebrami, s pakoňmi a s hyenami, ktoré nás vraj budú vítať. My však nie sme v zoo! Rútime sa prašnou cestou, výmole, prach za nami. Veru som si to safari predstavovala trošku inak. Vidíme prvých obyvateľov, pakone, zebry, hopkajúce antilopy… sú takí spokojní, až tomu nemôžem uveriť, že tam nie sú „AKOŽE“. Niečo zaškrčalo v mikrofóne a náš africký sprie­vodca Hamiš hádže spiatočku a niekam sa rúti. Sme druhé auto v skupine a zrazu od nás asi 5 metrov… LEV. Ani sa nepohol, keď sme dorazili. No, určite ho tam priviazali, aby spravili takým, ako sme my, radosť. A vôbec, nie je to nejaká atrapa? Zn. SUPER DIVADLO. Postupne dorážali ďalšie autá a lev nič. Piate auto ho však vyrušilo. Lev obrátil hlavu a odišiel bez emócií a pocitu strachu. Nemôžem uveriť, tak predsa to nie je AKOŽE! Hamiš nás upozorňuje, že do piatej hodiny musíme opustiť národný park, ináč ostávame v ňom. Pozriem na hodiny, ledva dve. No to nemyslí vážne, že nás tu bude trmácať do piatej! Veru myslí, so všetkou jeho zodpovednosťou! Nemám odvahu zverejniť moju slabosť, že najradšej by som bola v hoteli – v posteli a jedným očkom pozerala v TV safari. Do poslednej minúty sme využili šancu obdivovať NGORONGORO a konečne sa posúvame do nášho hotela. Vytúžená sprcha, super večera a voľný pád do postele.

Tretí deň začíname veľmi optimisticky. Oddych urobil svoje. Dostatočný spánok nás naštartoval do tretieho dňa. S nadšením učíme nášho afrického sprievodcu slovenské výrazy a zvraty a naozaj musíme oceniť jeho šikovnosť. Ku koncu dňa je vyzbrojený základnými a veľmi potrebnými slovami. Len čo nastúpime, zavelí „NALEJ“!

Dnes máme veľký deň – pozvali nás na návštevu k Ma­sajom. K MASAJOM?! Sú to asi dva roky, keď sa mi do rúk dostala knižôčka Biela Masajka, napísaná podľa skutočnej udalosti. Švajčiarka sa zaľúbi do nádherného Masaja, doma všetko predá a vrhá sa do náručia milé­ho v Keni. Už vtedy som zapochybovala o jej mentálnej zrelosti, a to som netušila krutú realitu. Práve sa jej dotýkame… Uvítací tanec farebne odetých Masajov, spevy a pokriky vrcholia individuálnou návštevou ich príbytkov. „Neopúšťaj ma,“ šepká Boša a drží sa ma ako kliešť. Vchádzame do okrúhleho domčeka s priemerom asi päť metrov, kde nás hrdý Masaj sprevádza izbami – vystačíme si očným kontaktom. V strede je kuchyňa, ktorú predstavuje malý hrnček. Pod ním horí ohník a my pre ten dym nič nevidíme. Darmo zaostrujem, riad nik­de – vraj nepotrebujú, celý život jedia kukuričnú kašu a na raňajky trošku mlieka s krvou, ktorú čerstvo na­pichnú ich dobytku. Napriek dymu a nefalšovanému pachu sa snažíme viesť intenzívnu komunikáciu s ma­mou Masaja. Neviem jej určiť vek, mne hádajú dvadsaťšesť!!! Tak už viem, čo viedlo tú Švajčiarku k takému, podľa mňa nezmyselnému rozhodnutiu. Takúto exotiku treba naozaj zažiť, mne stačí 30 minút. Odchádzame, posledný pohľad na spálňu – tak to nazvali – dosky bez prikrývok a vankúšov. Modlím sa, aby nezačalo pršať, lebo vraj pri veľkom daždi sa ich ekologické domčeky vyrobené z kravského lajna môžu rozpadnúť. Posledné fotky, nákup suvenírov, pohľad na školu Masajov…

Dostávame sa do národného parku SERENGETI, ktorý je vraj skutočným diamantom v korune afrických par­kov. Otvorená savana plná antilop, gepardov, levov, statných akácií, na ktorých si pochutnávajú žirafy. Rieky, v ktorých sa kúpu hrochy, a pritom vyzerajú ako vyčnie­vajúce kamene, vo vzduchu marabu a supy… To je krása! Tak, teraz to prišlo – vlna neskutočnej vnútornej radosti aj povznesenosti, že som súčasťou tohto pokojného zvieracieho života. Všetci si to užívame a vdychujeme pokoj zvieratiek, až nám pulzuje v celom tele. Tento deň sa končí a ja sa už teším na ďalší!

Ostávame v národnom parku, v úžasnom hoteli upro­stred prírody s potešením, že ráno nebalíme. Vychutná­vame si večernú pohodu a úžasnú africkú hudbu, ktorú nám pripravil personál. JAMBO, JAMBO, BUANA, HABARI GANI MZURI SANA… ozýva sa celým hotelom a my sa pridávame… Je až neuveriteľné, ako si človek dokáže rýchlo vyvetrať hlavu. Keď si predstavím, že ešte pred troma dňami som si myslela, že sa všetko na mňa rúca, že moje problémy sú neriešiteľné, že nič nezvládnem a zrazu mi je všetko jasné! UŽ SOM TO ZVLÁDLA!

Štvrtý deň sa opäť vnárame do divočiny. Vidíme nemožné – stáda slonov, gepard na strome a opäť lev vedľa nás – tak blízko, že mám chuť sa ho dotknúť. Všetko je také pokojné, že človek uverí, že sú to jeho „kamoši“ – no nie sú! Keď sme v aute, nič nám nehrozí, informuje nás Hamiš a my ho poslúchame. Opäť sa učím jednu safari múd­rosť, že turista ide na toaletu, keď môže, nie keď musí. Vraj takých nepo­slušných tu už bolo a nedopadli dobre. MY POSLÚ­CHAME.

Zrazu sa pred nami zjaví neskutočná scenéria. Schádzame z kopca a ja vidím samé bodky – nekonečné! Zaostrím. TO nie je možné! Bože, koľko ich je? Hamiš spres­ňuje počet, vraj, MILIÓN AŽ MILIÓN A POL. Nie je to omyl? Veď to sú tri Bratislavy! Hneď prerátam. Máme naozaj šťastie, je len 12 dní v roku, keď sa stádo v takomto rozsiah­lom počte pohne – v období dažďov – za potravou. Prejdú vraj tritisíc kilometrov a veľa oddychu si teda neužijú. Sú všade, vedľa áut, pred autami a my sa stávame ich súčasťou. Pakone a zebry v rodinnom zom­knutí. Deň sa končí – škoda, vlastne končí sa naše SAFARI v Afrike. Teraz, keď som tomu totálne prepadla!

Hamiš nám s radosťou píše slová včerajšej africkej pesničky a my sa ju celý deň učíme. Večer sa infiltrujeme do africkej skupiny, ktorá s úsmevom oceňuje naše znalosti. A teraz prišla tá pravá chvíľa a my im spie­vame slovenskú „MACEJKO, MACEJKO“! Tlieskajú aj iné skupiny z Ameriky či Ho­landska.

Raňajky, posledný dotyk prírody v SEREN­GETI. Je to neuveriteľné – po ceste na letisko sa s nami lúčia slony, hrochy, ale aj lev s levi­cou. Hovoria mi, že som dieťa ŠŤASTENY. Hamiš nič netušiac potvrdzuje, že toľko zvieratiek vidí máloktorá skupina – my sme to šťastie mali. Uvideli sme kompletnú zostavu BIG FIVE: leva, leoparda, slona, byvola a nosorožca. Posledné pozdravy, posledné lúčenie, všetci máme smútok v očiach. Naozaj, za tých pár dní sme si vytvorili veľmi priateľské vzťahy v rámci našich skupiniek v terénnych autách. A teraz toho naj­dôležitejšieho, Hamiša, opúšťame. Letíme, cez okienko vidím, že nám stále máva.

Po dvoch hodinách v tzv. lietadielku konečne pristávame. Som biela ako stena, žalúdok na-
opak. Takéto lietadlá už v budúcnosti nechcem využívať – napriek úžasnému kanadskému pilotovi.

ZANZIBAR, ostrov bielych pláží, korenia a klinčekov, zázvoru, škorice a vanilky. Mimochodom, i rodisko dnes už, bohužiaľ, nebohého Freddieho Mercuryho – môjho miláčika. Pamätám si tie katalógy v lietadlách, keď išla prvá vlna cestovného ruchu v Zanzibare… Zn. RAJ NA ZEMI! No opäť sa presviedčam, že nič nie je také, ako navonok vyzerá. Nemôžem uveriť, že Zanzibar nie sú len biele pláže. Cestu z letiska do nášho rezortu lemujú chatrče vyplnené odpadkami a polihujúcimi Zanzibarčanmi, ktorí historicky patria do inej etnickej skupiny ako Tanzánijčania. Sú to moslimovia s inou kultúrou a väčšou tradíciou, ako má Tanzánia – čiže TANZANIKA. Vstupujeme do raja, záhony kvetov, bazény, fontány… Ten kontrast je zarážajúci! Úžasné ubytovanie, ALL INCLUSIVE lenivosti, celodenné masáže a perfekt­ný personál. Ani si nechcem predstaviť tú krásnu africkú čašníčku s dokonalými spôsobmi, kam sa vracia, keď sa jej skončí služba.

Päť dní neskutočnej pohody a oddychu na bielych plážach Indického oceánu doplníme opäť úžasným výletom po ostrove. Na farme, kde nás zastihne lejak ako z krhly, sa naučíme, že farebné korenie je stále jeden druh korenia, len zber je v inom vegetatívnom období. Presvedčím sa, že klinčeky asi už nebudem používať, keď vidím technologicko­‑hygienický postup… ale verím, že zabudnem. Ochutnáme čerstvo odtrhnutý ananás, a predsa nakúpime aj koreniny, i keď minútu predtým som bola presvedčená, že NIKDY!!!

Presúvame sa do STONE TOWNU, starého mesta na ostrove, ktoré bolo hlavným prekladiskom otrokov. Pre­chádzame starý trh s rukami na nosoch, presvedčení, že toto nie! Ale áno, vraj tu nakupujú aj z nášho hotela. Opäť sa spustil lejak a my sme uväznení v tomto smra­de, v zajatí špiny, rozkladajúcich sa mäsových výrobkov, licitujúcich majiteľov s čerstvými rybami: KTO DÁ VIAC… Tak ja dám najviac, nech tu už nie som! Mám pocit, že som v inom tisícročí, ale domorodci si o nás myslia to isté. Pristavili autobusy, prebiehame – zmoknutí do nitky, s posunutými žalúdkami a predsavzatím, že dnes sme určite na diéte – NEBOLI SME!

Posledná návšteva ostrova, kde kŕmime obrie korytnačky – niektoré z nich majú vyše 200 rokov. Aký dobrý pocit, veď ja som pri nich ešte mláďa! Prežívame posledné dni v luxuse, vykrojenom z totálnej chudoby, ktorú nikto z obyvateľov nevníma. Ale ja opäť vnímam ten pocit radosti, že naozaj som dieťa šťasteny, lebo som sa narodila na Slovensku, v Európe a už sa nikdy nebudem sťažovať. NEMÁM NÁROK!

HAKUNA MATATA ϑ

Milujem cestovanie – pocit napätia z nepoznaného, ale aj nával pozitívnej energie či elánu stihnúť všetko do termínu odletu. Letíme – neverím… myšlienky mi behajú, nedokážem sa zbaviť pocitu, či tá moja firma 14 dní bezo mňa prežije?!
Prestup v Madride bol bezbolestný, ale smer Mexiko City nemusím. Už viem, čo ma čaká, veď necestujem prvýkrát. 12 hodín letu, spuchnuté nohy, zapotené tričká, zalepené oči… Ale vidina hotela RITZ v Mexiko City s naplánovaným šesťhodinovým oddychom a teplou sprchou zmierňuje napätie. To, samozrejme – nehrozí! Náš akčný sprievodca nezaváhal ani na minútu a hneď sme „využili“ šesťhodinovú prestávku, aby sme si pozreli najväčšiu katedrálu Latinskej Ameriky a originálne maľby Diega Riveru. Nemala som odvahu povedať všetkým, že mňa nezaujíma nič iné, len si na chvíľu oddýchnuť a vystrieť dolámané telo. Išla som a teraz som šťastná, lebo som mala možnosť vidieť okrem nášho cestovného plánu aj Mexiko City.
Sprcha bola, dokonca únava pominula, veď nečakané zážitky nás nabili novou energiou. S nadšením letíme do Guatemaly – prvá zastávka na našej poznávacej trase.

Vraj cestujem do najbiednejších krajín. Z každej strany počúvam, ako si mám dávať pozor. Ešte stále mi znejú v ušiach začudované otázky okolia, že prečo práve tam. Neviem, ale tu som ešte nebola. Mala som v pláne pred cestou si naštudovať aspoň nejaké základne informácie o týchto krajinách .Jasné, že som nestihla, ale aj tak som nemala žiadne veľké očakávania. Preto v hoteli RADISSON (5*) Guatemala City, kde bola naša prvá naozajstná noc, sme mali pocit, že sa nám sníva. Úžas, luxus, pohoda. O piatej sme síce hore. JET LAG urobil svoje…

Nič to, aspoň máme čas dôkladne sa pripraviť na stretnutie s „Vinnetouom“. Náš dnešný smer je totiž Chichicastenango – najvýznamnejšie stredisko pôvodných obyvateľov – Indiánov. Mesto ležiace na hrebeňoch horských vrchov v nadmorskej výške 1 965 metrov.
Som zúfalá, márne hľadám mojich vysnívaných krásnych Indiánov v podobe Vinnetoua či Ribanny. Všetko je však úplne inak ako v mojom obľúbenom filme z detstva. Opäť sa presviedčam, ako už mnohokrát na mojich cestách, aká som šťastná, že žijem v Európe a už sa nikdy nebudem sťažovať ani na našu diaľnicu, lebo Panamerická magistrála je naozaj účinnejšia, ako 3-hodinový tréning v posilňovni. ,ýmole, všade špina, prach, a to som ešte nebola na ich potravinovom trhu. Ale predsa tým Indiánom niečo závidím… pestrofarebné cintoríny, vieru a radosť v „budúci“ život. Pálenie „copalu“ pred katolícko–pohanským Kostolom svätého TOMASA, poznanie trhu, ale hlavne toho „potravinového“ ma presvedčili o tom, že dnes som na totálnej diéte! (Sem musím chodiť častejšie )

Diéta sa však nekoná. Presúvame sa do úžasného hotela PORTA DE LAGO s výhľadom vraj na najkrajšie jazero na svete ATITLÁN. Ten kontrast medzi životom obyčajných ľudí a našimi hotelmi je zarážajúci. O jedle ani nehovorím.

Ďalší deň sa plavíme do SANTIAGA DE ATITLÁN, na ostrov, ktorý patrí iba Indiánom. Množstvo avokáda, „gýčikov“, ale aj tkané látky – kultúrne dedičstvo starých Mayov.
A čo to?! Stretávame opitých Indiánov – neverím, aj tu?!
Presúvame sa. Všetci obdivujeme nášho šoféra Viliama, ktorý s úsmevom zvláda uličky užšie, ako je náš autobus.

ANTIGUA, najkrajšie mesto Guatemaly! A naozaj, má v sebe noblesu a hrdosť, ktorú človek cíti a vníma všade. Miestami máme pocit, že sme v starej Európe, ktorá si zakladá na tradícii a kultúrnosti. Napriek tomu, že vedenie Guatemaly sa rozhodlo (kvôli opakovaným zemetraseniam) premiestniť hlavné mesto do Guatemala City – dojem ostáva nezmenený. A netradičný hotel dokonca s kozubom v našej  izbe umocňuje pocit výnimočnosti – aj keď dymí – nič to,aj u nás doma dymí…

Plní zážitkov opúšťame Guatemalu a pristávame v hlavnom meste Nikaraguy – MANAGUE. Toľko vyhrážok!!! Že Nikaragua – najchudobnejšia, najbiednejšia krajina.
A opäť som pochopila, že všetko je o ľuďoch. Náš najúžasnejší sprievodca Juan Carlos Mendoza (všetci sme do neho), nás presvedčil, žeNikaragua je jeho slovami NUMERO UNO.

GRANADA, jedno z prvých oficiálne založených miest na americkom kontinente. Neuveriteľné, to sa nedá opísať, to treba zažiť… Mesto pohody a hojdacích kresiel. Je vôbec možné predstaviť si, že idete po hlavnej pešej zóne a dvojkrídlové otvorené dvere nevedú do reštaurácie, ale do ich bytov, ktoré sa delia o spoločné priestory s chodníkom posiatym hojdacími kreslami?! Pohoda bez televízora, v zajatí družnej debaty, bez pocitu stresu, že ich niekto odfotí. A keď my sme ich fotili, oplatili nám to s úsmevom. Chudobu, ktorú ja vnímam očami, v ich duši nikto necíti. Ľudia sú milí, spokojní a absolútne nenároční. Musím si položiť otázku: Čo je šťastie?

Večerná plavba medzi ostrovčekmi na jazere Nikaragua urobila svoje – pohoda pohltila aj každého z nás, a to ešte netuším, ako mi dnes svitne v mojej hlave – NEMÁM SIGNÁL! Vraj počas celého pobytu v tomto štáte! Dokonca ma na chvíľu zasiahla panika. Teraz, keď píšem o týchto pocitoch, zdá sa mi to až smiešne, ako sa človek rýchlo stane otrokom mobilu.

Nocujeme v Granade, v komornom hotelíku v úplnom centre mesta. Ešte do noci z balkóna potajomky pozorujem ulicu posiatu hojdacími kreslami. Čakám, či vycítim nejaké konflikty, veď tí ľudia bývajú vlastne na verejnom chodníku. Nevidia ma, ale ja ich vnímam ako televízny program. Nič im nerozumiem, ale ich vnútorné šťastie ma úplne vtiahlo. Dnes majú aj veľkú slávnosť, portréty Panny Márie a bohoslužby… Opäť nemôžem uveriť! Množstvo mladých ľudí prežíva bohoslužbu v radosti a priam v „disko rytme“.
Aj keď by som ich pozorovala do rána, musím si ísť ľahnúť, lebo už o piatej máme nezvyčajný program.

OMETEPE – najväčší jazerný ostrov sveta, poctivo izolovaný tak, že samotní obyvatelia si vraj nevšimli ani revolúciu vo vlastnej krajine. Ich životy plynú úplne ďaleko od zvyšku sveta. V absolútnej „oáze pokoja“, aj keď v totálnej biede.
Cestujeme prvou triedou, povedal náš sprievodca, čiže na prvom poschodí – nikto si nevšimol tú výhodu.
Sme na ostrove „minulosti“, kde muži ako automobil majú býky (veď inú cestnú možnosť ani nemajú) a ženy vnímajú dolárovú pozornosť z našej iniciatívy ako vymodlený dar od boha. Aj ja som im prispela malou sumou, ale vďaku vyjadrujú k nebesám.

Objednané kohútie zápasy so všetkým, ako má byť. Ešte nikdy som nevidela kohúty bojovať s boxerskými rukavičkami, na ktorých majú ostré žiletky. Zatváram oči a každý zásah medzi nimi ma bolí. Ale tu to má veľkú tradíciu, ktorú ja nedokážem pochopiť. Nasleduje múzeum keramiky, ale aj múzeum bankoviek. Áno, bankoviek, aj nás prekvapilo také množstvo. Vraj každá nová vláda ich svojím nástupom okamžite vymení. Myslím si, že v tomto sú veľmi flexibilní, napriek svojej „zaostalosti“.
Presúvame sa pralesom, obdivujeme nádhernú flóru a faunu, aj keď ja sa s obavou obzerám, či niekde nevyskočí kohút s boxerskými rukavicami.

Lúčime sa s Nikaraguou, s takou „ohováranou“ krajinou chudoby. Náš milý sprievodca nás odprevádza autobusom až na hranicu s Kostarikou.
Až teraz som pochopila,čo je totálny chaos na hranici! Ešte šťastie, že my sme organizovaní a všetko za nás vybavuje náš Carlos. Sme mu vďační aj za toto vyslobodenie. V nemom úžase sa lúčime s náhodne komunikujúcimi Češkami, ktoré cestujú touto „džungľou“ na vlastnú päsť… opäť nemôžem uveriť.
Nabieha mi signál… Pocit zúfalstva, ktorý ma zachvátil prvý deň nedostupnosti (ale rýchlo vyprchal), sa mi vracia. Musím zaviesť na Slovensku častejšie tzv. Nikaraguu.
Nikaragua nás všetkých pozitívne zasiahla a ja už neviem, koľko v tom zohral náš sympatický, vzdelaný Carlos Mendosa, alebo pocit slobody obyvateľov od hmotných statkov, či otázka prežitia…
Nikaraguu treba naozaj zažiť, teraz viem, že pri televízii sa mi to nepodarí.

Kostarika, naša ďalšia zastávka – v preklade bohaté pobrežie. Dostávame pár dni na oddych a ja opäť prežívam veľký sen v AREAL PARADISUS CONCHAL. Úplný raj ,ktorý si teraz všetci vychutnávame v zaslúženom rozsahu. Po predchádzajúcej informačnej explózii poznania a pojmov (zdvojnásobila som dávku GINKO-BILOBA) si neustále opakujem dôležité body našej cesty. Náš hutný poznávací zájazd ma utvrdil, že dávka je nedostačujúca. 3 dni absolútnej pohody, až All NEČINNOSTI, všetkých presvedčil, že by sme „vydržali“ veru aj dlhšie.

Totálny luxus, nádherné pláže,úsmev personálu, ktorý nevníma moje začudovanie, že 4 týždne pracujú (od rána do večera) a potom majú až 4 dni voľna…
Opúšťame luxus – a ich žitie v duchu PURA VIDA – čistého života. Asi preto je táto krajina najnavštevovanejšou zo stredoamerických štátov. Štát bez armády, ktorého obyvateľstvo vyznáva čistý životný štýl, pokoru, radosť, šťastie, optimizmus…A my sme ho cítili všade okolo nás. Posledný peniaz do Tichého oceánu s túžbou vrátiť sa do „zeme mieru“ a vydávame sa smer ARENAL. Hotel KIORIO – opäť úžasný, rovno pod sopkou ARENAL, v zajatí tropických záhrad. Dokonca jacuzzi v izbe – neuveriteľné.
Škoda, že počasie vytvára atmosféru Hitchcockovho filmu. Ešte treking dažďovým pralesom, stretnutie s poslednými domorodými Indiánmi.

„Jasné! Idete všetci! To nič nie je, každý to zvládne!“ Náš sprievodca presvedčí naozaj každého. Vy neviete, čo je SKY TREK?! Ani z nás nikto ani len netušil!? Vraj sa budeme vznášať nad pralesom, na lanách a obdivovať krásy prírody. Tak vznášali sme sa, so smrťou v očiach. Dodnes neviem pochopiť, že som sa na to dala nahovoriť. Po základnom výcviku a ukážke sme nastúpili na prvú dráhu. Jasné, že pri tej skúšobnej nikto nepochopil, aké to bude. Veď to bola taká hračkárska dráha a my sme sa následne ocitli takmer 200 metrov nad zemou a rútili sa neskutočnou rýchlosťou. Mala som pocit, že nadzvukovou. Neviem, ako som pristála v korune stromu, ale ostatných som videla, a bála som sa, či nepreletia cez nás. Ale personál ich včas stihol zachytiť. Po prvej dráhe všetci stuhli… Bože, ešte 7-krát. Vonku prší, nič nevidieť, trasieme sa od zimy a strachu, tváre zafúľané od oleja a viacerým sa nedarí, ale cesty späť niet!!! Pri nástupe na každú dráhu zavriem oči a vnímam, že ostatní robia to isté. V duchu odratúvam stanovištia. Záblesk radosti – už len jedno. Sme dole, všetkým sa nám trasú kolená, či už od svalovice, alebo od šťastia. Veď teraz to je už jedno – bez straty desiatky, v kompletnej zostave, drhneme si tváre a smejeme sa. Už je dobre teraz dole. Sky trek víťazí, vraj najlepší zážitok na celej ceste!!!

Posledná zastávka SAN JOSÉ – v hlavnom meste Kostariky, ešte nocľah v hoteli RADISSON. Prasknuté potrubie, ktoré nám spôsobilo nočné sťahovanie, ma nevyrušilo, ale množstvo ovatovaných stromčekov a Mikulášov (akože zasnežené) ma presvedčil, že začnem milovať slovenskú zimu, ktorú inak fakt nemusím. Nuž ale, Vianoce a 30 stupňov…???!

Opúšťame SAN JOSÉ s troškou nostalgie, ale aj s pocitom naplnenosti úžasných zážitkov. Napriek nevydarenému záveru našej cesty – o ktorý sa postarali španielski piloti, lebo sa práve v ten deň rozhodli štrajkovať a nám po 20 hodinách spôsobili priam dekubity na sedacom svale – TLIESKAM!

Cestovanie je úžasné s trojitým pocitom prežitia: v očakávaní, v samotnom prežití a v spomienkach. A mňa stále učí neskutočnej pokore a vďačnosti za všetko, čo nám umožňuje život v tejto zemepisnej šírke.